Oheň bol liekom – Teatro della Pergola

Fahrenheit 451 od Raya Bradburyho opisuje dystopickú budúcnosť, v ktorej je čítanie zakázané, neustále zapnuté obrazovky odcudzujú voľný čas ľudí a pokus myslieť spôsobuje fyzické nepohodlie. Ironicky už teleso hasičov nie je zamestnávané na hasenie požiarov, ale na pálenie kníh a v prípade potreby aj ich majiteľov. Kniha vyšla približne pred 70 rokmi, v roku 1953, ale je zasadená do budúcnosti, teda do 20. rokov 21. storočia – teda dnes. Nachádzaš sa však v 21. storočí a čítaš tento text, takže sa Bradbury mýlil? Záleží na tom, ako chápeme dystópiu: predpoveď budúcnosti, ktorá sa nakoniec potvrdí/vyvráti, alebo varovanie o prítomnosti, ktoré sa neustále obnovuje? Il fuoco era la cura prechádza a voľne číta Fahrenheit 451, pohlcuje ho ako milovanú knihu, prečítanú tisíckrát a prenášanú do tisícov miest, zašpiní ju, zabudne ju niekde a potom ju znovu nájde, zatiaľ čo obal vybledne, papier sa odlepuje a stránky sa naplnia poznámkami, lístkami, záložkami a spomienkami. Päť performerov prechádza dejinami románu, stotožňujú sa s postavami, pohybujú sa horizontálne mapujúc tiene, veci, ktoré nám Bradbury nevysvetľuje alebo nevyrozprával, vytvárajú paralelné naratívne línie, teoretické odbočky, budujú aj kroniky medzného času medzi našou prítomnosťou a antikultúrnou budúcnosťou, v ktorej nás otupenosť zachráni od bremena komplexného myslenia. Keby sa Bradbury mýlil len o pár rokov, keby sa Fahrenheit 451 naozaj stal, čo by sme urobili my?